Misie v Kazachstane
Vo štvrtok 28. októbra 2014 navštívili náš seminár dvaja kňazi vdp. Pavol Tondra a vdp. Peter Sakmár, ktorí sú misionármi v Kazachstane. Priblížili nám túto krajinu kontrastov aj ich duchovnú činnosť.
Kazachstan ako bývalá republika Sovietskeho zväzu je veľmi bohatá na nerastné suroviny (majú vraj každý prvok z periodickej sústavy), ale vládne tam aj veľká chudoba. Najrozvinutejšie sú hlavne veľké mestá, ktoré sú pospájané asfaltovými cestami. Vidiek je zaostalejší a dostanete sa tam len poľnými cestami (počas zimy je to s cestovaním najhoršie). Krajina združuje okolo 200 národností, pretože počas Stalinovej éry sem bol vysťahovaný veľký počet ľudí. Táto udalosť doteraz rezonuje v životoch starších ľudí. Väčšina obyvateľov vyznáva islamské náboženstvo. Katolíci v tejto krajine tvoria menej ako 1%. Cirkev bola počas komunizmu veľmi prenasledovaná a sú voči nej aj dnes rôzne represie. Všeobecne je zakázané pre každého akokoľvek verejne vyznávať vieru.
Misionári zo Slovenska pôsobia na úplne odlišných územiach ako v spôsobe života, tak aj v prístupe ku Katolíckej Cirkvi. Západná časť krajiny, kde pôsobí Peter Sakmár je apoštolskou administratúrou. Konkrétne má farnosť v meste Uralsk, v ktorej je už štvrtý rok farárom. Jeho farnosť má rozlohu ako celá naša krajina. Pavol Tondra pôsobí na východe krajiny, ktorá bola v minulosti trestaneckým táborom, taktiež v celkom novej 14. ročnej farnosti Karaganda.
Duchovný život v tejto krajine je stále poznačený strachom z minulého režimu. Ľudia sú tu však hľadajúci, pýtajúci sa, ktorí potrebujú osobný kontakt a osobu, ktorá im chce venovať svoj čas. Tak sú poznačené aj rodiny a manželstvá, ktoré sú často rozpadnuté a nie je neobyčajné, keď deti ani nepoznajú svojich skutočných rodičov. Avšak aj vďaka mnohým misionárom a rehoľným sestrám, ktorí sem prichádzajú hlavne z katolíckych krajín Európy a Južnej Ameriky, dokážu ľudia nachádzať Krista aj v takomto ťažko skúšanom svete. Farnosti nemajú veľa veriacich, ale žijú takým životom ako u nás (vysluhovanie sviatostí, posvätenie jedál, obrady Veľkonočnej vigílie). Kňazom dodáva silu adorácia, ktorá sa uskutočňuje hodinu pred svätou omšou – buduje pocit domova a súdržnosti. Je to miesto, kde získavajú hybnú silu do ďalších udalostí, ktoré ich môžu stretnúť.
Na konci dostali kňazi aj otázku, či nemali niekedy chuť odísť a všetko nechať pri takých problémoch. Odpovedali, že v niektorých chvíľach to bolo zúfalé, ale potom k nim príde človek, ktorému pomôžu a práve vtedy si uvedomia, prečo sem prišli – "sú to také malé Božie zázraky všedných dní, ktorými nám Boh dáva pocítiť, že ak nám dal toto povolanie prísť sem a ohlasovať Ježiša Krista, tak nás nenechá samých, ale prejaví nám svoju prítomnosť."
-pk-