Významné kňazské osobnosti Spišskej diecézy
„Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov podľa ich činov, svojou odvekou veľkodušnosťou. O ich múdrosti rozprávať si budú národy a ich chválu zvestovať bude zhromaždenie (svätých).“
Sir 44, 1-2.15
Barnáš Štefan
(*1900 Slovenská Ves, okr. Kežmarok - +1964 Pezinok, pochovaný v Slovenskej Vsi)
Biskup, tomistický filozof a teológ, trpiteľ za vieru.
Teológiu študoval v Prahe. Po dosiahnutí doktorátu z teológie vyučoval v Spišskej Kapitule, kde od r. 1933 pôsobil ako profesor fundamentálnej teológie, filozofie, hebrejského jazyka a biblickej archeológie i ako prefekt seminára. Od roku 1945 až do zrušenia seminára bol rektorom, neskôr pápežským komorníkom, cirkevným diecéznym sudcom. Dňa 5.11.1949 bol v kaplnke spišského seminára vysvätený za pomocného biskupa Spišskej diecézy. Jeho heslom bolo Ut intelligam corde (Aby som porozumel srdcom). V júli 1950 ho zaistili priamo v biskupskej rezidencii. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Po amnestii r. 1960 mu zo zdravotných dôvodov umožnili internovaný pobyt v kňazskom domove v Pezinku. Stal sa trpiteľom za slobodu Cirkvi a svojho národa. Bol hlboký mysliteľ a pedagóg.
Brišák Ján
(*1904 Rabča, okr. Námestovo - +1978 Rabča)
Náboženský spisovateľ, liturgista, vychovávateľ.
Od r. 1922 študoval v Spišskej Kapitule a v r. 1923-1929 filozofiu a teológiu na univerzite v Innsbrucku, kde získal doktorát filozofie. V Spišskej Novej Vsi pôsobil ako profesor náboženstva na Štátnom učiteľskom ústave, tiež ako riaditeľ Rádového slovenského dievčenského gymnázia Kongregácie dcér Božského Vykupiteľa. V rokoch 1943-51 bol gymnaziálnym profesorom a kaplánom v Ružomberku. Po krátkom väznení sa neskôr stal dekanom námestovského dekanátu. R. 1969 ho rehabilitovali len čiastočne. Ako kňaz sa zameral na výchovu mládeže, za svojho ružomberského účinkovania viedol tamojší skauting. Vydal viacero brožúr o liturgii. Jeho najvýznamnejším dielom je modlitbová kniha Hore srdcia. Liturgická modlitebná knižka, ktorá dosiahla najväčšie rozšírenie medzi slovenskými katolíckymi veriacimi. Obracal sa na kňazskú katolícku elitu, aby predovšetkým ona cieľavedome orientovala slovenskú inteligenciu.
Faith Štefan
(*1894 Markušovce, okr. Spišská Nová Ves - +1979 Spišská Nová Ves, pochovaný v Markušovciach)
Profesor pastorálnej a morálnej teológie, homiletik, pedagóg a náboženský publicista.
Teológiu študoval vo Viedni. V spišskom seminári zastával aj funkciu špirituála. V spišskej diecéze viedol viacero náboženských spolkov. Pôsobil ako profesor a dekan na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Za jeho „politickú pasivitu“ ho pozbavili profesúry. Získal titul pápežského komorníka, bol dekanom bohosloveckej fakulty, členom Slovenskej učenej spoločnosti a Katolíckej akadémie. Venoval sa viacerým aktuálnym problémom katolíckej morálky, cirkevnému apoštolátu z dogmatického i pastoračného hľadiska, aj kazateľstvu a jeho dejinám.
Ferenčík Ján
(*1888 Kežmarok - +1950 Leopoldov, okr. Hlohovec, pochovaný v Kežmarku)
Náboženský spisovateľ a publicista, teológ, cirkevný historik a pedagóg, politik, verejný činiteľ.
Teológiu študoval v Spišskej Kapitule, cirkevné právo na teologickej fakulte v Budapešti. Získal doktorát cirkevného práva. V r. 1919 ho vymenovali za profesora Rímskokatolíckeho učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, súčasne tam pôsobil ako špirituál bohoslovcov. R. 1923 ho biskup Ján Vojtaššák vymenoval za profesora teológie. Získal titul pápežský komorník. R. 1931 sa stal rektorom seminára v Spišskej Kapitule, zároveň profesorom cirkevného práva a cirkevných dejín. V Spišskej Kapitule založil diecézne múzeum. Po smrti Andreja Hlinku 13.11.1938 ho slávnostne inštalovali za farára v Ružomberku. V r. 1938-1939 bol poslancom slovenského autonómneho snemu, potom snemu Slovenskej republiky, do r. 1945. Po r. 1945 odsúdený a uväznený, zomrel v leopoldovskom väzení. Patril ku konzervatívnym teológom a náboženským publicistom.
Grebáč-Orlov Ignác
(*1888 Námestovo - +1957 Ružomberok)
Kanonik, spisovateľ, prekladateľ, redaktor, verejný činiteľ.
Teológiu vyštudoval v Spišskej Kapitule. Bol kaplánom vo Veličnej počas pôsobenia Jána Vojtaššáka. Keď sa Ján Vojtaššák stal biskupom, prevzal po ňom farárske miesto. Od r. 1935 titulárny kanonik. V r. 1925-1935 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe za Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu. Bol priateľom Hviezdoslava a Vajanského. V roku 1939 pôsobil pri ňom ako kaplán významný slovenský básnik Paľo Ušák Oliva. Básnickú činnosť začal náboženskou poéziou, moralizujúcou a ľudovýchovnou prózou. Jeho preklady zo svetovej literatúry vychádzali väčšinou v časopisoch. Bohatá je jeho dramatická tvorba.
Hanus Ladislav
(*1907 Liptovský Svätý Mikuláš - +1994 Ružomberok)
Filozof, teológ, pedagóg, publicista, prekladateľ, trpiteľ za vieru.
Po dvoch semestroch štúdia teológie v Spišskej Kapitule ho poslali študovať na jezuitskú teologickú fakultu univerzity v Innsbrucku, kde získal doktoráty z filozofie a teológie. V r. 1938-1950 prednášal morálku, sociológiu a cirkevné umenie na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. R.1952 ho odsúdili na 15 rokov väzenia. R.1965 ho prepustili na slobodu. Univerzita Komenského v Bratislave mu r. 1992 udelila čestný doktorát filozofie. Za jeho zásluhy ho pápež Ján Pavol II. vymenoval v roku 1994 za pápežského preláta. Možno ho považovať za filozofa a teológa kultúry, v myslení ktorého prevládala moderná orientácia. Bol stúpencom antropologického obratu v teológii. Nasledoval R. Guardiniho, ktorý rozvíjal zásady kresťanského humanizmu a vypracoval štruktúru modernej spirituality. Bol i prekladateľom. Hanus dal celému slovenskému kresťanskému mysleniu plodnú orientáciu. Sám sa stal symbolom slovenskej kultúrnosti.
Hradský Jozef
(*1827 Krompachy, okr. Spišská Nová Ves - +1904 Spišská Kapitula)
Kanonik, cirkevný historik.
Po vstupe do seminára študoval filozofiu v Rožňave a teológiu v Spišskej Kapitule. R. 1844 sa stal konzistoriálnym radcom a r. 1889 titulárnym prepoštom, r.1893 ho vymenovali za spišského sídelného kanonika. Mnoho vykonal v oblasti pastorácie. Svojím dielom patrí medzi najserióznejších a najplodnejších spišských historikov. Bol jedným z iniciátorov založenia Spišského dejepisného spolku r. 1833. Publikoval početné monografie z dejín Spišského prepoštstva ako aj iné historické štúdie. Jeho práce podnes nestratili svoju hodnotu. Svoje práce vydával v nemčine, v maďarčine, v latinčine, v slovenčine. Jeho najväčšie práce, týkajúce sa dejín Spišskej kapituly, vyšli v latinčine. Slovenskú, a najmä spišskú historiografiu si bez jeho historických prác nevieme predstaviť.
Jalovecký Ján
(*1894 Podkriváň, okr. Detva - +1950 Levoča)
Archidiakon, biblista, liturgik, hudobný skladateľ.
Od r. 1915 študoval teológiu v biskupskom kňazskom seminári v Rožňave a od r. 1916 ako chovanec Pázmanea vo Viedni. Od r. 1925 bol profesorom teológie a správcom kňazského seminára v Rožňave. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 prišiel vyučovať do spišského seminára. R. 1940 ho povýšili na pápežského komorníka, r. 1944 sa stal spišským kanonikom. Venoval sa štúdiu biblistiky a liturgiky. V cirkevnej hudbe a speve sa zaoberal predovšetkým gregoriánskym chorálom. Patril k priekopníkom moderného liturgického hnutia, ktoré hlásalo návrat k jednoduchosti cirkevných obradov prvých kresťanov. Komponoval aj omše. Z latinčiny preložil Rímsky misál. Ako člen liturgickej komisie sa zúčastnil na vydaní Jednotného katolíckeho spevníka.
Kalinay Valentín
(*1909 Bijacovce, okr. Levoča - +1969 Levoča, pochovaný v Bijacovciach)
Teológ, prekladateľ.
Krátko po vstupe do spišského seminára ho biskup poslal na štúdia do Innsbrucku, kde získal doktorát filozofie. Doktorát z teológie získal prácou z cirkevných dejín. Bol profesorom dejepisu na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. R. 1938 sa stal profesorom dogmatiky na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Bol špirituálom Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža v ústavoch pre telesne a mentálne postihnutú mládež v Novej Ľubovni a v Hodkovciach. Bol človek nesmierne nadaný a pracovitý. Ako znalec svetovej katolíckej teológie a literatúry sa snažil sprostredkovať ju Slovenku prostredníctvom článkov a štúdií, najmä prekladmi teologických a literárnych prác z nemčiny a francúzštiny. Svojimi prekladmi umožnil slovenskému katolicizmu zoznámiť sa a spolupodieľať sa na európskej katolíckej teológii, filozofii a kultúre, čím zanechal za sebou hlbokú brázdu.
Kapala Jozef
(*1901 Wilmington, Delaware, USA - +1985 Spring Valley, Illinois, USA)
Diplomat, slovenský exilový pracovník, publicista, prekladateľ.
R. 1917 navštevoval Malý seminár v Nitre, v štúdiu pokračoval v malom seminári v Ružomberku, od r. 1920 v malom seminári v Banskej Bystrici. R. 1921 ho biskup Ján Vojtaššák poslal na štúdium teológie do Ríma. Získal doktorát teológie. Neskôr osobný tajomník biskupa Jána Vojtaššáka a zastával aj funkciu notára cirkevného súdu. Po vyhlásení samostatného štátu r. 1939 šiel za cirkevného radcu slovenského vyslanectva pri Svätej stolici. Jeho hlavnou povinnosťou bola príprava súkromných i verejných audiencií Slovákov u vtedajšieho pápeža Pia XII. R. 1943 sa stal pápežským prelátom. R. 1946 emigroval do USA. Patril k najvzdelanejším slovenským kňazom svojej doby.
Klinovský Jozef
(*1772 Rabčice, okr. Námestovo - +1832 Spišská Kapitula)
Pedagóg, bernolákovec.
Študoval filozofiu v Košiciach a Bratislave, kde v r. 1792-1796 absolvoval aj teológiu v Generálnom seminári. Pôsobil ako profesor hebrejčiny a biblickej hermeneutiky aj ako špirituál v novozaloženom spišskom kňazskom seminári. Stal sa spišským kanonikom. R. 1830 ho vymenovali za titulárneho opáta. Členom Slovenského učeného tovarišstva sa stal ešte v Bratislave. Na Spišskú Kapitulu preniesol bernolákovské hnutie, kde malo silný ohlas. Pomáhal pri vydávaní slovenských kníh v Levoči. Bol spoluzakladateľom Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule. Patril medzi najaktívnejších bernolákovcov na Slovensku.
Kučma Andrej
(*1800 Domaňovce, okr. Levoča - +1880 Spišská Kapitula)
Kanonik, básnik, organizátor osvety.
Študoval teológiu v Pešti a dokončil ju v Spišskej Kapitule. R. 1836 sa stal profesorom dogmatiky v spišskom seminári. Staral sa o zakladanie a rozvoj ľudových škôl a o šírenie osvety. Za zásluhy o rozvoj školstva ho r. 1851 vyznamenali Krížom so zlatou korunou, r. 1858 sa stal rytierom Rádu Františka Jozefa. Vo svojej záveti nechal prostriedky pre nadáciu na výchovu mladých kňazov a na podporu kňazov -dôchodcov.
Kútnik Šmálov Jozef
(*1912 Hubová, okr. Ružomberok - +1982 Ružomberok)
Básnik, prozaik, prekladateľ, kritik, literárny a kultúrny historik, pedagóg, teológ.
Bohoslovie študoval v Spišskej Kapitule. Na podnet biskupa Jána Vojtaššáka študoval ešte na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V povojnovom období ho krátko väznili. Spolu s J. Silanom sa usiloval o oživenie publikačnej činnosti Spolku sv. Vojtecha. Prekladal z francúzštiny a z poľštiny. Jeho literárnu i redaktorskú činnosť usmerňovali ideály kresťanstva a národného tradicionalizmu, ale i potreba modernizácie a europeizácie domáceho kultúrneho života. Od r. 1952 sa mohol zúčastňovať, so skupinou kňazských, literárnych, jazykových odborníkov na nových prekladoch liturgických textov.
Ligoš Jozef
(*1914 Chlebnice, okr. Dolný Kubín - +1973 Levoča, pochovaný v Chlebniciach)
Spišský kapitulný vikár, liturgista.
Teológiu absolvoval v Olomouci a Spišskej Kapitule. Získal doktorát teológie. R. 1942 zastával funkciu špirituála v kňazskom seminári, súčasne učil na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. R. 1942 sa stal riaditeľom misijného diela Spišského biskupstva. Bol členom mnohých komisií. R. 1968 sa stal so súhlasom Svätej stolice spišským kapitulným vikárom a ordinárom biskupstva. Predpokladala sa aj jeho biskupská vysviacka. Venoval sa homiletike, katechetike a liturgike. Ako ordinár sa snažil dostať do pastorácie všetkých kňazov, ktorým bol odňatý štátny súhlas. Mimoriadnu pozornosť venoval obrode kňazstva. V Spišskej Kapitule plánoval obnoviť kňazský seminár a cez prázdniny povolával bohoslovcov k sebe a venoval sa im.
Mišík Štefan
(*1843 Ondrašová, dnes súčasť Liptovského Mikuláša - +1919 Spišská Kapitula)
Národovec, historik, jazykovedec, etnograf.
Po ukončení gymnázia v Levoči sa prihlásil do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule. R. 1919 ho zvolili za kapitulného vikára Spišskej diecézy. Patril k najvýznamnejším osobnostiam z radov slovenského, národne uvedomelého katolíckeho kňazstva v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Už v seminári si vyslúžil povesť „panslava“ a nevôľu maďarských svetských aj cirkevných vrchností, ktoré ho prenasledovali takmer do konca života. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov a živo sledoval dianie doma i vo svete. R. 1908 ho zvolili za predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol známy ako vynikajúci kazateľ.
Silan Janko
(*1914 Nové Sady-Sila, okr. Nitra - +1984 Važec, okr. Liptovský Mikuláš)
Básnik, prekladateľ, prozaik.
Vlastným menom Ján Ďurka. Vyštudoval teológiu v Spišskej Kapitule. Jeho básnické začiatky sú poznačené chudobou a hroziacou slepotou, čo sa prenieslo do jeho prvotnej tvorby. V ďalších zbierkach sa predstavuje ako mystickejší a hĺbavejší básnik, plný pokory a odovzdanosti do Božej vôle, podstatu svojho života nachádza v kňazskom povolaní. Vynikol najmä ako básnik rodného kraja a prírody, s ktorou zjednotenie mu umožňuje hlbšie preniknúť k otázkam poslania ľudského života a večných hodnôt. Venoval sa tiež prekladateľstvu. Pozoruhodný je najmä jeho prebásnený preklad z rímskeho breviára Hymny 1-2. R. 1936 bol vyznamenaný Cenou J. Zayera za zbierku Kuvici. Spolu s Mikulášom Šprincom, P.Ušákom Olivom a J. Kováčom patril medzi tzv. pirátov krásy, hlavných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny v Spišskej diecéze.
Skyčák František ml.
(*1899 Klin, okr. Námestovo - +1945 Spišská Kapitula)
Novotomistický filozof, teológ, publicista a pedagóg.
Vstúpil do seminára v Spišskej Kapitule, odtiaľ išiel študovať teológiu na univerzitu do Budapešti, napokon na Karlovu univerzitu v Prahe. Spišský biskup Ján Vojtaššák ho povolal r. 1922 do kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kde prednášal filozofiu, pôsobil ako prefekt seminára, bol i vicerektorom, od r. 1938 rektorom. Za jeho vedenia nastal zjavný rozkvet teologického inštitútu a seminára. Dosiahol hodnosť pápežského komorníka, monsignora. Prekladal filozofickú a teologickú literatúru z nemčiny. Filozofiu chápal ako univerzálnu disciplínu, ktorá je výsostne teoretická i praktická a popri náboženstve je najdôležitejším činiteľom utvárania života. Na základe Tomášovej filozofie a teológie sa staval proti najväčším bludom novoveku – proti liberalizmu a socializmu.
Šmálik Štefan
(*1908 Nižná Šuňava, okr. Poprad - +1991 Oravský Biely Potok, okr. Tvrdošín)
Cirkevný historik, teológ, pedagóg, prekladateľ, trpiteľ za vieru.
Bohoslovie študoval v Spišskej Kapitule. Počas pôsobenia v Bratislave študoval históriu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Stal sa profesorom náboženstva na gymnáziu v Bratislave. R. 1951 ho zatkli. Bol odsúdený na 14 rokov, z ktorých strávil a odpracoval vyše 10. Po amnestovaní r. 1962 odmietli jeho služby v pastorácii a stal sa robotníkom v spišskonovoveskom mlyne, po predchádzajúcom liečení. Neskôr opäť vstúpil do pastorácie. Ako historik sústavne sledoval a spracúval dejiny Cirkvi vo svete i na Slovensku. Významný je príspevok, ktorým predstavil útlak duchovného života a likvidovanie náboženských inštitúcií počas štyridsiatich rokov na základe osobných skúseností aj stykov s mnohými, rovnako trpiacimi predstaviteľmi Cirkvi vo väzení. Vyvíjal bezprostredné úsilie o obnovu duchovného života, zvlášť sa zaoberal mládežou.
Špirko Jozef
(*1896 Spišské Podhradie - +1954 Fričovce, okr. Prešov)
Univerzitný profesor, cirkevný historik.
Rok študoval teológiu v Rožňave, rok v Spišskej Kapitule, štúdium dokončil na Viedenskej univerzite ako chovanec Pázmanea r. 1920. R.1925 získal v Olomouci doktorát teológie. Od r. 1927 bol profesorom cirkevných dejín, kánonického práva, cirkevného umenia, dogmatiky, sociológie a patrológie na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. R. 1943 sa habilitoval na docenta. R.1944 ho vymenovali za spišského kanonika a sudcu diecézneho tribunálu. Pri represáliách režimu proti Cirkvi r. 1950 bol uväznený, potom internovaný. V Spišskej Kapitule založil diecézne múzeum. Jeho syntetické Cirkevné dejiny I-II doteraz na Slovensku nik neprekonal. Patril medzi najserióznejších a najerudovanejších slovenských historikov. Možno ho považovať za zakladateľa cirkevnej histórie na Slovensku. Mimoriadne sa za slúžil aj o záchranu historicko-umeleckých pamiatok na Spiši.
Šprinc Mikuláš
(*1914 Krompachy, okr. Spišská Nová Ves - +1986 Cleveland, OH, USA)
Básnik, publicista, prekladateľ, kultúrny a spolkový pracovník medzi americkými Slovákmi.
Teológiu študoval v Spišskej Kapitule. Spolu s J. Silanom, P.Ušákom Olivom a J. Kováčom patril medzi tzv. pirátov krásy, hlavných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny v Spišskej diecéze. R. 1942 sa stal riaditeľom Slovenskej katolícke akadémie, kde zriadil knižnicu a archív. Po vojne emigroval do Ríma. Tam ho menovali za pápežského delegáta III. vatikánskej misie pre slovenských utečencov v Rakúsku a Nemecku. R. 1946 emigroval do USA, vyučoval moderné jazyky na Vyššej benediktínskej škole v Clevelande. Vzdelanie si prehlboval na Western Reserve University. Po skončení štúdií sa stal profesorm moderných jazykov a filozofie v Borromeo Seminary of Ohio. Spolu s A. Žarnovom zakladal Spolok slovenských spisovateľov a umelcov žijúcich v zahraničí. Patril k najplodnejším slovenským exilovým básnikom a publicistom.
Spracované podľa:
LEXIKÓN KATOLÍCKYCH KŇAZSKÝCH OSOBNOSTÍ SLOVENSKA, LÚČ, 2000
V MENE BOŽOM, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 2000