Dejiny spišského seminára

Dejiny spišského seminára

      Vznik spišského seminára úzko súvisí so vznikom diecézy. Aj keď počas celého stredoveku a novoveku existovala na Spišskej Kapitule veľmi významná kapitulská škola, ktorú viedol kanonik lektor a kantor už od čias spišského prepošta Mateja (1234-1258), predsa však pokusy o zriadenie kňazského seminára začali až po zriadení diecézy na žiadosť cisárovnej Márie Terézie (1740-1780) pápežskou bulou Pia VI. „Romanus Pontifex“ z 13. marca 1776. Povinnosť zriadiť diecézny kňazský seminár vyplývala z predpisov Tridentského snemu (1545-1563), ktorý nariaďoval každému biskupovi mať vlastný seminár pre diecézu. Potreba zriadenia spišského seminára sa komplikovala ďalšou dôležitou potrebou, a síce zriadiť kňazský domov pre starých a práceneschopných kňazov, ktorí vznikom spišskej diecézy stratili nárok na ich ubytovanie v Ostrihome, ako tomu bolo pred založením diecézy. Nakoľko chýbala budova vhodná na umiestnenie domu pre starých kňazov a pre seminár, cisárovná Mária Terézia dekrétom z 29. októbra 1779 darovala na tento účel prvému spišskému biskupovi Karolovi Salbeckovi budovu bývalej jezuitskej rezidencie v Spišskej Kapitule a zároveň jezuitské majetky v Studenci a želiarstvo vo Vyšnom Slavkove. Podľa dekrétu mala byť z tohto majetku vydržiavaná bývalá jezuitská rezidencia, v ktorej mali byť umiestnení klerici, ktorí sa mali vrátiť z budínskeho seminára, aby sa tu pripravovali na kňazskú vysviacku. Účel tejto budovy ako kňazský domov pre starých kňazov a prípravu pre budúcich novokňazov prezrádza aj nápis na mramorovej tabuli umiestnenej nad seminárskou bránou: PRESBYTERORUM JUNIORUM EDUCATIONI EMERITORUM QUIETI AUGUSTAE MARIAE THERESIAE CLEMENTISSIMA DONATIONE CAROLUS PRIMUS SCEPUS. EPPUS DE SALBECK P.P. ANNO MDCCLXXX.
       V budove bývalej jezuitskej rezidencie od roku 1780 bývalo každoročne 4-6 kňazov a 6-8 klerikov s ukončenými teologickými štúdiami v Budíne a neskôr v generálnom seminári v Bratislave. Klerici zvykli bývať v kňazskom domove 3-6 mesiacov. Nad ich bezprostrednou prípravou bdel bývalý jezuita František Kovalský. Vznik spišského seminára však oddialilo nariadenie cisára Jozefa II., ktorým zrušil diecézne semináre e zriadil tzv. generálne semináre, ktorý pre územie dnešného Slovenska bol v Bratislave. Po smrti cisára generálne semináre zanikli a opäť sa zrodila myšlienka na vytvorenie vlastného spišského seminára. Túto iniciatúvu podporila aj Miestodržiteľská rada, ktorá svojim nariadením zo dňa 17. novembra 1797 prisúdila novému spišskému semináru majetky v Studenci a kňazský domov na Spišskej Kapitule. Biskup Révay zvolal dňa 24. októbra 1802 kňazskú radu do Spišského Štiavnika, kde bolo jeho letné sídlo, kde sa dohodlo na utvorení tzv. seminárskeho fondu, ktorý mal pozostávať z 10% pozostalosti po kňazoch a kanonici mali prispieť sumou 100 rímskych florénov. Tak sa mohlo pristúpiť do stavby seminára. Rátalo sa s kapacitou pre 42 bohoslovcov. V centrálnom seminári v Budíne ostali dva bezplatné miesta pre spišských bohoslovcov. Činnosť a štatúty seminára určila miestodržiteľská rada nariadením zo 4. septrembra 1804, podľa ktorých rektorom mal byť vždy jeden kanonik Spišskej kapituly. Biskup Révay však 9. januára 1806 zomrel a práce okolo vzniku spišského seminára ostali na pleciach nového biskupa baróna Michala Brigida. Ten v roku 1810 poveril riadením stavby seminára kanonika Juraja Paleša, tvorcu prvej slovensky napísanej pedagogiky. Začiatok stavby prezrádza timpanon na frontálnej stene budovy, kde je nápis: FRANCISCUS I. RELIGIONI ET SCIENTIIS MDCCCX.
       Práce na seminári sťažovala zložitá finančná situácia a aj keď diecézny klérus prispieval na seminársky fond, napriek tomu skepticky hľadel na svoj vlastný seminár. Na naliehanie miestodržiteľskej rady sa práce ukončili pomerne rýchlo a 12. novembra 1815 bolo slávnostné otvorenie spišského seminára, do ktorého prišlo študovať prvých 27 spišských bohoslovcov z trnavského seminára. Potom nasledovalo slávnostné Veni sancte v spišskej katedrále, ktorému predsedal pomocný biskup Štefan Čech, ktorý bol generálnym vikárom biskupa Brigida. Patrónom seminára sa stal sv. Ján Nepomucký. Prvým rektorom seminára bol Daniel Udránsky, ktorý dal smer, seminársky poriadok ako aj personálne obsadenie profesorov v založenom spišskom seminári. 17. novembra 1815 rektor otvoril akademický rok a 20. novembra sa začali prednášky. Rektor seminára prednášal cirkevné právo a cirkevné dejiny, vicerektorom bol Jozef Marcinko, špirituálom a profesorom biblika a hermeneutiky bol člen Slovenského učeného tovarišstva Jozef Klinovský, Dr. Alojz Loth vyučoval dogmatiku a polemiku a Anton Majdon morálku a pastorálku. Príprava v seminári trvala štyri roky až do generálnej úpravy študií za čias biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1922, kedy v zmysle CIC z roku 1917 a po obmenách navrhnutých košickým biskupom Augustínom Fischerom-Colbrie sa štúdium predĺžilo na obdobie piatich rokov.
      Bohoslovci sa zúčastňovali na sv. omšiach v týždni v seminárskej kaplnke, kde sa po založení prvého Učiteľského ústavu v celom Uhorsku (1819) zúčastňovali aj budúci učitelia, ktorí sa striedali s bohoslovcami pri organovaní. V nedeľu sa zúčastňovali na slávnostnej sv. omši v katedrále, počas ktorej asistovali biskupovi a spievali gregoriánsky chorál.
      Spišskí klerici do roku 1876 nosili čiernu reverendu s čiernym cingulom, ale keďže v ostatných uhorských seminároch pod vplyvom klerikov z viedenského Pazmánea nosili reverendy belasé, rektor seminára Pavol Richnavský získal od biskupa Juraja Császku dovolenie nosiť reverendy tmavomodrej farby s čiernym cingulom.
      K jazykovej znalosti cudzích rečí prispel biskup Ladislav Pyrker, zakladateľ Učiteľského ústavu a neskôr benátsky patriarcha, ktorý nariadil, aby sa klerici trikrát do týždňa cvičili v nemeckej reči a aby cvičné kázne boli striedavalo po slovensky a nemecky.
      Nad vyučovaním v spišskom seminári mala dozor cirkevná vrchnosť, čo obmedzovalo vedeckú slobodu prednášajúcich. Profesori spišského seminára boli veľmi progresívni napojenosťou na nemeckých teológov a preto sa často dostávali do konfliktu s cirkevnou vrchnosťou. Takto už hneď v samých začiatkoch seminára v roku 1822 profesor dogmatiky Anton Majdon sa dostal do sporu s kardinálom a ostrihomským arcibiskupom Alexandrom Rudnayom v otázke učenia o dedičnom hriechu. Podobne to bolo aj v prípade profesora biblických vied Dominika Bijacovského, ktorý spochybnil autorstvo Izaiáša v 36-39. kapitole. Ich tvrdenia boli mimoriadne moderné, ale čas im dal za pravdu, čím sa ukazuje, že predbehli svoju dobu minimálne o sto rokov.
Maďarizačnému tlaku zo strany miestodržiteľskej rady v roku 1841 zdarne odporoval rektor seminára Dominik Bijacovský logickou argumentáciou potreby zachovania latinčiny v seminári pre terminologickú neustálenosť maďarčiny.
      Záujem o umelecké pamiatky v druhej polovici XIX. stor. našlo živý ohlas aj v spišskom seminári, kde v roku 1868 bol zavedený ako povinný predmet kresťanská archeológia, ktorú prednášal slávny kunsthistorik Spiša Dr. Ján Vajdovský. Záujem o kultúru prezrádza aj spolok spišských bohoslovcov Krajciarový spolok, založený v roku 1876, ktorý mal na starosti zveľaďovanie krásy v seminárskej kaplnke.
      Seminárska knižnica do roku 1890 mala 4.000 zväzkov (ešte z čias jezuitov a od Kučmu) bola obohatená zbierkou teologických kníh bývalého špirituála a neskôr administrátora vo Vyšnom Slavkove Alojza Kavača, ktorou spišský seminár získal väčšiu časť Migneho Patrológie.
      Biskup Alexander Párvy v roku 1905 zrušil kurz filozofie na Spiši, ktorý bol zavedený v roku 1858, a na štúdiá filozofie posielal svojich študentov do Rožňavy. Nová situácia nastala pre spišský seminár po skončení I. svetovej vojny, kedy sa novým rektorom stal Ján Vojtaššák, ktorý aj po menovaní na biskupa v roku 1920 nezabudol na seminár a dbal o jeho zveľadenie. Po reforme štúdia v seminári v roku 1922 sa filozofia študovala jeden rok a štyri roky teológia. Na popud pápeža Pia XI., ktorý encyklikou Studiorum Ducem z roku 1923 nariadil zasvätiť deň 7. marca ako patróna všetkých katolíckych škôl, spišský seminár od roku 1924 zaviedol slávnostnú akadémiu sv. Tomáša Akvinského.
      V rokoch 1932-1933 sa uskutočnila veľká prestavba seminára na popud biskupa Vojtaššáka. Stavbu projektoval architekt Jozef Šašinka z Popradu. Vonkajšia prestavba sa stala pre spišský seminár definitívnou. Bola zbúraná vežička a zvonica kaplnky a budova bola zvýšená o jedno poschodie. V roku 1937 biskup Ján Vojtaššák zadovážil pre seminár nový päťregistrový organ s pedálom od firmy Rieger. Keď v roku 1937 vykonal vizitáciu spišského seminára apoštolský vizitátor, profesor Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Olomouci, neskorší olomoucký biskup Jozef Matocha, bol tak ohromený, že spišský seminár nazval „svetlým bodom medzi seminármi“.
      12. apríla 1933 nariadil biskup zriadiť seminársku knižnicu a sústrediť všetky knihy Spišskej Kapituly do seminárskej knižnice, ktorá v čase pred násilným zrušením seminára v roku 1950 mala až okolo 30.000 zväzkov, čím sa zaradila medzi najbohatšie knižnice na Slovensku.
      Tzv. klasická éra spišského seminára vyvrcholila počas rektorstva Ferka Skyčáka (1938-1944), ktorý nadviazaním na svojho predchodcu Jozefa Vojtíčka a Jána Ferenčíka, pozdvihol spišský seminár na európsku úroveň. Seminár za čias Skyčáka sa stal priam nedotknuteľným a nedosažiteľným mýtom, zhromažďujúcim v sebe vrchol slovenskej intelektuálnej špičky profesorov ako: Jozef Špirko, Ladislav Hanus, Ján Jalovecký, Mikuláš Stanislav, mučeník Štefan Barnáš, Jozef Ligoš. Slovenský cirkevný historik Jozef Špirko, vydaním manuálu z cirkevných dejín Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na slovenský vývin sa stal prvým nasledovníkom významného historika Jozefa Lortza, ktorý svojou metódou sledovania vývinu ideí, ktoré ovplyvnili chod dejín, urobil podstatný medzník v svetovej cirkevnej historiografii. V Špirkovom vnímaní histórie zohral dôležitú úlohu aj Hugo Rahner. Ladislav Hanus zasa bol ovplyvnený symbolizmom Romana Guardiniho, historikom a literátom Josefom Huizingom, predovšetkým jeho dielom Jeseň stredoveku. Ďalší profesor na Spiši, Ján Jalovecký, zasa predstavuje nadšenca liturgickej reformy ešte pre otvorením zasadaní Druhého Vatikánskeho koncilu. Rektor Skyčák ho nazýval perlou seminára. Na základe toho môžeme smelo tvrdiť, že spišský seminár sa v tých časoch stal teologickým a intelektuálnym ohniskom porovnateľný s ostatnými podobnými inštitúciami Európy. Veľkú zásluhu mal na tom spišský biskup Ján Vojtaššák.
      V seminári fungovalo viacero spolkov. Medzi najvýznamnejšie patril Literárny spolok sv. Pavla na šírenie teológie v slovenskej reči, a v roku 1939 profesorom Jánom Jaloveckým založený Liturgický krúžok sv. Gregora Veľkého, ktorý vydával liturgický časopis Svetlo a Liturgické sošity, ktoré boli priekopníkmi liturgického predkoncilovej reformy na Slovensku. V roku 1935 bola založená aj Mariánska kongregácia bohoslovcov (Congregatio Immaculatae Conceptionis B.V.M et S. Joannis Vianney). Nemeckí bohoslovci sa v roku 1935 zapojili do spolku nemeckých vzdelaných katolíkov Akademische Bonifatius-Einigung zur Pflege des religiösen Lebens katholischer Gebildeter a s ňou spojenú knižnicu, ktorá mala okolo 200 titulov. V seminári bolo aj sídlo redakcie časopisov vysokej kultúrnej úrovne ako: Rozvoj, Kultúra, Obroda, Svetlo, Sv. Rodina, Kráľovná mája a Spišské noviny.
      Tento vývoj však hrubo zastavili spoločensko-politické udalosti v Československu. Od roku 1944 sa stal rektorom Štefan Barnáš, ktorý pod silným komunistickým tlakom musel bojovať o existenciu seminára a zhromaždiť profesorský zbor, ktorý vypuknutím SNP bol z bezpečnostných dôvodov rozpustený, nakoľko v spišskom seminári bol zriadený nemecký vojenský špitál. Komunistický režim po puči vo februári 1948 začal svoj otvorený boj proti Cirkvi. V roku 1949 bol dosadený vládny zmocnenec na biskupský úrad, biskup Vojtaššák sa dostal do domácej izolácie. Rektor seminára bol v roku 1950 odvlečený do sústreďovacieho tábora pre kňazov v Mučeníkoch a vrhnutý do väzenia. Zákonom č. 58/ z 18. 5. 1950 boli kňazské semináre vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/ 1950 zo 14. 7. 1950 boli všetky diecézne kňazské semináre zrušené. Jediným seminárom pre bohoslovcov sa stal Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave.
      V budove seminára bola spočiatku zriadená vojenská hudobná škola a neskôr škola Verejnej bezpečnosti. Budova najstaršieho učiteľského ústavu v Uhorsku bola zmenená na ústredný archív štátnej bezpečnosti. Obe budovy sa v roku 1990 podarilo získať pre znovuobnovenie spišského kňazského seminára. Počas neuveriteľného jeden a pol roka sa znivočené budovy, vďaka úsiliu vtedajšieho diecézneho biskupa Františka Tondru a dobrovoľníkom zo spišskej, košickej a rožňavskej diecézy podarilo opraviť a na jeseň roku 1990 otvoriť nový akademický rok 1990/1991 pre bohoslovcov zo všetkých troch spomínaných diecéz. Prvým rektorom znovuobnoveného seminára sa stal Jozef Jarab a vicerektorom Štefan Sečka, neskorší spišský diecézny biskup. V akademickom roku 1994/1995, kedy spišský seminár dosiahol najvyšší počet bohoslovcov (okolo 360), po veľkých rekonštrukciách na žiadosť košického arcibiskupa Alojza Tkáča bol obnovený aj košický kňazský seminár sv. Karola Boromejského. Odvtedy do spišského seminári boli prijatí adepti na kňazstvo už len pre spišskú a rožňavskú diecézu. Poslední košickí bohoslovci skončili svoje štúdium v akademickom roku 1998/1999. Spišský seminár vo období po prevrate zriadil vlastné vydavateľstvo s bohatou publikačnou činnosťou. Veľké úspechy zožal aj zbor Schola cantorum, ktorý vystupoval na viacerých koncertoch doma i v zahraničí. Najväčším úspechom bolo vystúpenie na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1996. 

V roku 2015 kňazský seminár oslávil 200 rokov od svojho založenia. Od septembra tohto roku v seminári študujú iba seminaristi Spišskej diecézy, pretože rožňavských bohoslovcov nový rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik premiestnil do košického seminára.